Držím Vám palce v práci, ste pre mňa synonymom úspešného „freelancera“, človeka, ktorý našiel „to svoje“, je v tom dobrý a stále na sebe pracuje… Viem, že nepridávate veľa článkov týkajúcich sa Vášho osobného života, ale veľmi by ma zaujímala Vaša cesta k tomuto súčasnému povolaniu – myslím, že momentálne veľa ľudí pociťuje napr. nespokojnosť s prácou v korporácii, firme a pod. a hľadajú individuálnejšiu cestu/spôsob, ako sa uplatniť. Sama som jedným takým exemplárom:) Neviem, či to tak bolo aj u Vás, ale myslím, že by všetkých zaujímalo, ako sa zrodila myšlienka Supervizáže, ako ste sa o túto tému začali zaujímať, či ste študovali niečo podobné, alebo to prišlo až neskôr v živote… Veronika.
O svojom príbehu som v skratke písala v tomto článku, ale Veronikin návrh ma zaujal a rozhodla som sa popísať cestu k svojej práci podrobnejšie. Takže ako som sa dostala k práci imidž konzultanta?
Prvé pokusy o vytvorenie štýlu
Keď som mala cca. 13 rokov, moja stará mama ma naučila používať starú šlapaciu Singerku, ktorá šila len základný steh (začisťovanie látky som musela robiť ručne). Na nej som šila svoje prvé výtvory. Keď moji rodičia videli, ako ma to baví, dostala som kufríkovú Veritasku, ktorá moje šitie posunula ďalej.
Śila som všetko – od sukní a blúzok, cez nohavice a vesty, až po saká, bundy, kabáty. Nebolo to žiadne profi šitie, ale v rámci možností a svojich schopností som sa snažila o precíznosť a kvalitné vypracovanie. V podobnom čase som aj plietla – pulóvre, čiapky i ponožky :-).
Tvorila som veci, ktoré sa mi páčili a v ktorých som sa cítila dobre. Pamätám si na ten pocit vzrušenia a radosti, keď som si svoj výtvor išla prvý krát obliecť. Móda 80. rokov nebola veľmi ženská a z dnešného pohľadu je dosť úsmevná, ale môcť si vyrobiť niečo moderné sama, bolo veľkou výhodou, pretože v obchodoch to bola dosť bieda.
Nestačí vedieť šiť a pliesť, ak neviete, čo vám pristane
Profesorka matematiky na trenčianskom gymnáziu vo mne vzbudila nadšenie pre matematiku a tak som sa rozhodla isť študovať tento odbor i na VŠ. Ukončila som odbor matematický analýza na Matematicko-fyzikálnej fakute UK v Bratislave a po škole som sa zamestnala na IT oddelení banky. Neskôr som pracovala ako portfolio manažér a obchodovala som s cennými papiermi na burze, nasledovala ďalšia banka a napokon som sa venovala tvorbe stavebných rozpočtov.
Čísla ma profesne sprevádzali veľmi dlho, i preto som celkom dobre rozumela tomu, ako na seba majú nadväzovať strihové diely, alebo ako uberať očká pri tvarovaní výstrihu. Mala som možnosť ušiť si to, čo sa mi páči, ale ako každá žena som chcela i dobre vyzerať a nie vždy sa mi to darilo. Mám veľmi rada jesenné farby a tak som ich pridávala do svojho šatníka v podobe svojich výtvorov. Pocit istoty, že je to to pravé, však neprichádzal a často som sa cítila fádne a málo atraktívne.
Samourčenie farebného typu vám môže skomplikovať život
Pretože som vo svojej knižnici mala dve knihy o 4 ročných obdobiach, určila som sa podľa nich ako jesenný typ. Potešilo ma to, pretože to ladilo s mojou obľubou jesenných farieb. A tak som si ďalej šila veci v jesenných farbách. Zelenú som milovala, oranžovú nie, ale mala som v nej vyzerať super :-), tak som ju používala. Stále to však akosi nebolo ono.
Keď som si ušila tuniku empírového strihu, v jesenných farbách a po firme sa začalo pošuškávať, že asi čoskoro pôjdem na ďalšiu materskú, bola som deprimovaná. Prečo v nej vyzerám ako tehotná a unavená? Nedávalo to zmysel, veď to bol moderný strih a pre mňa ideálne farby. Dnes viem, že pre moju postavu A to bol úplne nevhodný strih a farby boli teplé a príliš tlmené.
Dala som sa otestovať profesionálne, ale zmätok v hlave zostal
Som analytický typ – na to, aby som veci pochopila, potrebujem poznať dôvody, chcem vedieť, prečo veci fungujú. S týmto som si však poradiť nevedela. Na internete toho ešte veľa o farbách a vhodných strihoch nebolo a tak ma vždy bavilo sledovať rôzne premeny vizáže žien v televízii.
Veľmi ma v jednej takejto relácii zaujala jedna vizážistka, pretože pri každom outfite, zdôvodnila, prečo je pre danú ženu ideálny. Objednala som sa k nej na farebné poradenstvo.
Vtedy som nemala ani tušenia. že existuje systém 12 farebných typov a tak keď mi bolo povedané, že moja farebnosť je tmavá zimná, vlastne som tomu neverila. Bola mi odporučená fialová (uf, k tej som mala vždy averziu) a chladnejšie farby (prečo, keď moja pleť má veľa žltého pigmentu?). Mala som z toho v hlave poriadny zmätok a hlavne som tomu vôbec nerozumela. A to ma hnevalo.
Všetko malo zrazu byť úplne inak, ako som si dovtedy myslela. Celý môj šatník bol úplne nanič? Všetky moje vlastné výtvory, na ktoré som bola taká hrdá, neboli pre mňa vhodné? Ten pocit bol taký deprimujúci…
Mesiace hľadania informácií a učenia
Začala som hľadať informácie. V slovenčine a češtine ich bolo veľmi málo, preto som uvažovala o kurze farebnej typológie. Nie preto, že by som chcela robiť farebné poradenstvo, len preto, že som tomu všetkému chcela porozumieť.
Absolvovala som jeden kurz v Čechách a v oblasti farebnej typológie som získala základný prehľad o 12 typoch. Stále som však mala pocit, že k pochopemiu mi ešte veľa chýba a tak som začala hľadať na anglicky písaných webstránkach. Kúpila som si online kurz v angličtine, za ktorý som dala dosť veľa peňazí, ale nestál za veľa. Veľa som sa naučila zo stránok Lory Alexander, až pri nej som dokonale pochopila myšlienku 12 farebných typov a súvislosti.
Ten úžasný pocit, keď začnete farby „cítiť“
V tom období som konečne začala rozumieť i svojej farebnosti a sama na sebe som videla rozdiel. V zimných farbách to naozaj bolo niečo úplne iné ako v jesenných. Moje oči konečne žiarili a pleť mala zdravú farbu. Ľudia okolo mňa si to všimli tiež.
Veci do seba krásne začali zapadať a ja som konečne pocítila istotu, že vo farbách, ktoré nosím, vyzerám krásne. Bol to pre mňa úžasný, objavný a oslobodzujúci pocit. A zároveň výzva ísť ešte viac do hĺbky.
Zakúpila som si svoje prvé testovacie šatky a len tak zo zábavy a zvedavosti, som začala testovať rodinu a známych. Videla som rozdiely a postupne som sa učila a zažívala momenty, kedy prichádza wau efekt – zrazu pochopíte a začnete „cítiť“ tie informácie, ktoré ste doteraz poznali z kníh, len ako teóriu.
Oblasť farebnej typológie je špecifická v tom, že môžete študovať teóriu, môžete ju dokonale ovládať, ale k tomu, aby ste mohli určovať farebnosť, potrebujete začať farby i „cítiť“. I preto sa nedá táto profesia naučiť za mesiac, alebo dva.
Trvá cca. rok, kým príde ten pocit, že „to vidíte a cítite“.
Písanie blogu mi pomohlo naučiť sa ešte viac
Koncom roka 2010 som začala písať tento blog. Som introvert a lepšie sa dokážem vyjadrovať písaným textom, ako hovoreným slovom. Vyhovuje mi analyzovať a hľadať nové súvislosti a informácie.
Základnou ideou pri založení blogu bolo, že sa na ňom prostredníctvom fotiek pozriem na farebnosť známych tvárí a budem pozorovať, čo im pristane viac. Že skúsim na nich aplikovať to, čo som sa naučila a tak zistím, akú majú farebnosť.
Zároveň som chcela, aby aj iné ženy vedeli o úžasnej sile farieb. Aby zažili ten skvelý pocit, kedy im žiaria oči i pleť, vyzerajú sviežo a krásne a majú istotu v tom, že farby, ktoré majú na sebe, sú pre ne tie pravé a najlepšie.
Dodnes sa pamätám na večer, keď sme s maželom a synmi premýšľali, aký bude mať blog názov :-). Počas prvého roka som takmer denne sedávala do noci pri svojom laptope a pridávala som 5 článkov týždenne. Chodila som spať unavená, ale písanie bolo vzrušujúce a tešila som sa z každého nového komentára.
Práce bolo stále viac a viac… až ma prevalcovala
Začali sa mi ozývať kamarátky mojich známych a čitatelia blogu, či by som im neurčila farebný typ. Založila som si teda živnosť a prenajala kanceláriu. Stále som však bola zamestnaná na trvalý pracovný pomer a aj keď ma stavebné rozpočty veľmi nebavili, v práci sme mali skvelý kolektív a cítila som sa tam dobre. Farebné poradenstvo som plánovala len ako takú malú zábavku popri zamestnaní.
Konzultácie som robila najskôr len cez víkendy, neskôr som si dohodla v práci skrátený úväzok a bola som tam 3,5 dňa z pracovných dní. Zvyšných 1,5 dňa a víkendy som sa venovala vizážistike.
Toto obdobie bolo hektické a nesmierne únavné. Bola som stále v práci, popri práci som písala články na blog, nemala som žiadny voľný deň…. doteraz nerozumiem tomu, ako som to mohla vydržať. Ono sa to vlastne aj prejavilo – zhoršil sa mi zrak, bolela ma chrbtica, bola som vystresovaná, unavená, zle som spávala. Bola som nespokojná, že nemám čas na rodinu a na seba. Už sa to nedalo takto ďalej ťahať a tak som sa rozhodla dať v práci výpoveď.
Konečne chodím do práce pre radosť
Bol to správny krok a odvtedy sa venujem vizážistike na plný úväzok. Popri štúdiu farieb som pochopila i to, že farby nemožno oddeľovať od štýlu človeka, pretože inklinovanie k určitým farbám je prejavom štýlu človeka. A tak som začala viac skúmať osobnosť a štýl.
Postupne som zdokonalila konzultácie, materiály pre klientov, absolvovala som ďalšie kurzy o farbách, štýle, telesnom tvare. Začala som spolupracovať so skvelou Imogen Lamport a pracujem s jej farebným systémom. Dokončila a spustila som prvý online kurz o farbách, ktorý učí ľudí vnímať farby komplexne, vo všetkých spomínaných súvislostiach.
Prácou žijem od rána do večera, pretože je mojim koníčkom, ale snažím sa, aby ma neprevalcovala. Stále mám pocit, že je ešte veľa toho, čo neviem a čo sa dá preskúmať. Stále mám v hlave nové nápady a projekty. Sú dni, kedy mi napadnú 3 témy na články na blog, som schopná sadnúť si a 3-4 hodiny písať jeden článok.
Za 6 rokov, počas ktorých sa svojej práci venujem, boli samozrejme aj obdobia únavy a nedostatku inšpirácie. Postupne som sa naučila, že popri práci je dôležitý aj relax, šport, nájsť si čas na seba. Pomáha mi rodina, beh, jóga, šitie, príroda.
Čo ma moja práca naučila
Moja práca ma nenaučila iba veci z oblasti vizážistiky, ale naučila ma i iné dôležité veci – že v živote je dôležitá rovnováha, že nič sa nemá preháňať a že je veľmi dôležité myslieť i na seba a užiť si chvíľky, kedy sa venujeme len sami sebe, svojej pohode a spokojnosti. Hovorím tomu zdravé sebectvo a myslím si, že je dôležité.
Keď niekomu rozprávam, čo robím, veľa ľudí je prekvapených. Zo začiatku som od každého počula otázku, či je možné sa niečím takým uživiť, alebo začudovanie, či je niekto ochotný investovať do takého poradenstva a načo mu to bude.
Ja však od začiatku (na základe vlastnej skúsenosti) viem, že to má zmysel. Som predsvedčená, že žena môže prostredníctvom farieb a štýlu porozumieť sama sebe a naučiť sa žiť v súlade so sebou. Že takáto žena je oveľa spokojnejšia a vyrovnanejšia, ako žena neistá, ktorá nerozumie sama sebe, nevie čo sa jej páči a čo je pre ňu dobré. Spokojná žena je naviac základom spokojnej rodiny.
Presne to ma na tejto práci baví – prepojenie vizáže s vnútrom a osobnosťou človeka. Tieto dve veci sú neoddeliteľne späté a je úžasné pozorovať, aká je každá žena iná a pritom každá krásna. Svojím jedinečným spôsobom.
Stalo sa aj vám, že ste sa postupne objavili niečo, čo vás napĺňa a baví? Ak máte chuť, prispejte do diskusie a popíšte svoju cestu.