Ako jej to naznačiť?

Námet tohto článku mi poslala Danka: „Jak (a zda-li vůbec) máme/můžeme kamarádkám pomoci “otevřít oči” a s citem jim řící, co dělají špatně? Mám kamarádku tmavý podzim (typově podobná Libušce Šafránkové), která si barví vlasy na světlou blond barvu, což jí velmi ubližuje. Jak je možné kamarádkám s citem otevřít oči, aniž by se urazily? Nebo to mám ignorovat? Ona si myslí, že jí blond vellmi sluší a okolí ji v tom podporuje…“

Táto téma sa mi zdá zaujímavá, preto ma, rovnako ako Danku, zaujíma váš názor. Máme právo bez vyzvania hodnotiť výzor iných? Ak s radosťou niekomu pochválime nový účes, peknú blúzku, alebo skvelý strih šiat, máme rovnako právo povedať mu, že má vlasy nafarbené na nelichotivý odtieň, že v nových nohaviciach má zbytočne objemný zadok, alebo že jeho líčenie vyzerá lacno, či až vulgárne?

Je vhodné „nalomiť“ sebavedomie človeka, ktorému okolie tvrdí, že to čo nosí je skvelé, ale nám sa to vôbec nezdá ideálne a máme pocit, že danému človeku to viac škodí, ako pomáha? Ak sa rozhodneme priateľku upozorniť na niečo, čo jej podľa nás nelichotí, ako jej to povedať tak, aby sa neurazila a zamyslela sa nad tým?

Ako to robím ja? Väčšinou bez vyzvania výzor iných ľudí nehodnotím a ak áno, vyjadrujem sa najmä k pozitívam. Takže ak sa mi niečo na danej žene (ale i mužovi) vizuálne páči, pochválim to a ak naviac i poznám dôvody prečo to „funguje“, dodám aj príčinu. Ak sa mi niečo nepáči a myslím si, že si daným oblečením / farbou / účesom / štylizáciou daný človek škodí, väčšinou to nekomentujem.

Myslím si totiž, že ak chce niekto získať štýl, dozvedieť sa o proporciách, farbách, alebo kombinovaní, v dnešnej dobe internetu nie je problém vyhľadať si informácie i inšpirácie a posunúť sa tak vpred. Tiež si myslím, že každý človek má svoj štýl a ak sa to nepáči mne, nemusí to nutne znamenať, že to čo nosí je nevkusné, alebo „out“.

Na druhej strane, ak je mi daný človek blízky, dobre ho poznám a myslím si by stačila malá zmena, aby sa vďaka vizáži cítil lepšie, sebavedomejšie a atraktívnejšie, snažím sa ho nejako jemne nasmerovať. Napríklad otázkami typu „nechcela by si skúsiť tento strih sukne, myslím že by si v ňom mohla vyzerať skvele“, alebo „veľmi sa mi podobáš na osobu xy a ak by si skúsila strih Z (alebo farbu vlasov W), mohli byť byť tvoje oči ešte žiarivejšie a tvár proporčnejšia“.

Mám pocit, že ženy mávajú rôzne životné obdobia, kedy svoju vizáž riešia viac a kedy menej. To ako vyzeráme, nie je tou najdôležitejšou vecou na svete, ale určite to nie je ani zanedbateľné. Myslím si, že nie je malicherné starať sa o seba, zdokonaľovať svoj štýl a snažiť sa oblečením prejaviť. Ale každý by sa mal k tomu prepracovať sám, preto lebo práve v danom období to riešiť chce a potrebuje. Ženy ktoré svoju vizáž neriešia a nemajú potrebu niečo na sebe meniť, je zbytočné niekam smerovať a naznačovať im. Bez impulzu zvnútra a vlastného chcenia to totiž nikdy nebude mať žiadny efekt.

Ľudia sú často „vtesnaní“ do svojich stereotypov, ovplyvňovaní zažitými presvedčeniami, a dlhé roky platnými „pravidlami“. Zvyknú si na svoju tvár v zrkadle i v prípade, že farba vlasov neharmonizuje s ich pleťou a pod.. Médiá nám neustále podsúvajú „trendy“, celebrity a módne domy nám určujú čo by sme mali nosiť.

Ak žene k pocitu spokojnosti stačí podobať sa na figurínu vo výklade, alebo modelku v časopise, môže na tomto stupni zostať a byť spokojná s tým ako vyzerá. Môže to byť ale tiež len prechodné štádium na jej ceste k budovaniu vlastného štýlu. Svoj názor poviem rada, ale väčšinou len v prípade že ma človek oň požiada, alebo ak vycítim že ho zaujíma, ale nemá odvahu spýtať sa priamo. Ako ste na tom vy?

Súvisiace články:
Ako sa vidíme
Ako posudzujeme iných